Victor Hugo – Chrám Matky Božej v Paríži

Prvý diel gotickej klasiky, kde Paríž dýcha medzi stranami a katedrála má viac charizmy než polovica postáv. Quasimodo ešte len objavuje, že zvony môžu znieť krásne aj v živote, ktorý bol k nemu krutý.

Esmeralda tancuje, ľudia klebetia a Hugo píše tak, že cítiš kamene pod nohami. Nie je to rozprávka, aj keď sa tvári. Je to vášeň, temnota a veľké gestá. Ten typ knihy, čo si povieš „len pár strán“ a zrazu je dve ráno. Hugo ti vlezie do hlavy a už sa ho nezbavíš. A toto je len začiatok.

Pokračovanie, kde všetko, čo sa načrtlo, dostáva poriadne na frak. Postavy sa lámu, tragédie sa stávajú skutočnosťou a Hugo nepozná kompromis. Katedrála stojí, ale ľudia sa rútia. Je to krásne a kruté zároveň. Tento diel ti ukáže, že dejiny nie sú len udalosti, ale aj malé, intímne tragédie. Čítaš a máš pocit, že sa ťa to týka, aj keď je to dávny Paríž. A keď zavrieš knihu, ostane po nej ticho – také, že chvíľu len sedíš.